Overal

Asi sme v ten deň zrovna nemali kávu a mne sa ráno nechcelo ísť ju kúpiť. Možno som si omylom dala bezkofeínovú. Možno som nemala obed a pomaly sa blížil večer. Neviem, čo sa v ten deň stalo, ale kúpila som si overal.

Je to čosi ako veľká modrá košeľa, ibaže namiesto toho, aby to smerom dole skončilo ako šaty, na poslednú chvíľu sa to zvrtne na kraťase. A navyše je to ten typ overalu, čo nijako nelichotí ženskej postave. Farba je asi jediný esteticky pozdvihujúci faktor. Neverím, že som to kúpila. Možno som mala horúčku? Úpal? V každom prípade som sa rozhodla, že to risknem a oblečiem si to. Budem mať so sebou veľký kardigan a v prípade potreby sa môžem do neho schovať ako do župana.

Ale moment! Čo ja mám vlastne proti overalom? Veď teoreticky to nie je zlý nápad: je to ako mať minišaty bez rizika, že zo seba niekde nechtiac urobím objekt záujmu okoloidúceho ľudu a vyvolám verejné pobúrenie. Úprimne sa priznám, že väčšinou, keď mám na sebe krátke šaty, mám pod nimi kraťase. Normálne bombarďáky, alebo čosi také. Je to fajn, aspoň nemusím pri tom, ako sa zohnem zaviazať si šnúrky na topánke uvažovať nad tým ako to logisticky vyriešiť bez škandálov. A vôbec! Marilyn Monroe stojaca nad kanálom! Oblečte si najkratšie šaty v skrini a zdvihnite obe ruky nad hlavu.... Prekvapenie! Niečo také sa mne stať nemôže, mám to všetko premyslené.

Takže overal svojím dizajnom vyriešil túto moju obsesiu cudnosťou za mňa. Jednoznačne to je plus. Čo teda ďalej? Ešte stále neviem, kde ležia korene mojej overalovej averzie, ale i tak som do teraz priam nábožensky tento kus odevu obchádzala širokým oblúkom, akoby to bolo nejaké nespochybniteľné a samozrejmé pravidlo. Podobne ako to, že pod bielu košeľu čierne prádlo nepatrí, alebo, že nikdy, nikdy nenosím biele ponožky. Premýšľam.

Pár rokov do zadu som trávila zopár letných týždňov v Berlíne a závidela kamoške overal, presnejšie leteckú kombinézu, ktorú kúpila v military shope. Bola plátená, krásnej sýtej olivovej farby a mala asi tristo vreciek. Kamoška nikdy nemala so sebou kabelku, zároveň mala vždy všetko potrebné pri sebe a s rukou v jednom z tých vrecák a limetovým pivom v tej druhej vyzerala závideniahodne slodobná a zrelaxovaná. Až kým nezačala po tých tristo vreckách hľadať kľúče....

Pred nedávnom som na letisku bola vyzdvihnúť známu a priateľ ma upozornil na okoloidúcu ženu okolo tridsiatky, ktorá mala podľa neho na sebe pyžamo. Z "pyžama" sa rýchlo vykľul overal, koralovo ružovej farby s jemnou kvietkovanou potlačou. A sme doma!

Tak to zvažujem ďalej. Môj overal nevyzerá ako pyžamo, nemá priveľa vreciek, je príjemný na dotyk a nijako sa nepodobá na lyžiarsku kombinézu, ani dupačky. Testovacia jazda bola prekvapivo úspešná v tom zmysle, že som po piatich minútach zabudla, čo mám vlastne na sebe a ak chcete spoľahlivú metódu na meranie pohodlia, toto je tá pravá. Myslím, že som práve úspešne odbúrala vlastný predsudok. Tým pádom mi na zozname ohavností, ktoré na seba nikdy nenavlečiem zostalo o jednu položku menej. Zostáva už len asi ďaľších tritisíc-  osemstodeväťdesiatdva... A možno je to tak vlastne dobre. Nie všetky pravidlá sú na to, aby sa porušovali.

Bez zverov, dekoltov a ukulele, prosím.