TREND BENDER

Trend: Mokasíny

2011-09-02T21:54:00.001+02:00

A nie hocijaké. Prekonávam svoj odpor k zvieracím vzorom, a v terapeutických dávkach si zvykám na leopardie škvrny. Kombinácia pohodlnej konzervatívnej obuvi s excentrickým vzorom funguje skvele. V anglických obchodoch s obuvou sú teraz mokasíny úplne všade, ale zatiaľ do ulíc nejako extrémne neprenikli. Možno je to len otázka času, alebo skôr počasia. V každom prípade tento trend schvalujem.

Steve McQueen

2011-08-27T18:54:00.000+02:00

Leto opísané jednou fotografiou

2011-08-24T19:56:00.000+02:00

Američanka v Paríži, Ruth Orkin, 1951

Trend: farebné nohavice

2011-07-27T18:04:00.000+02:00

Je jedno, či jeansy, plátené nohavice, alebo "menčestráky", nezáleží veľmi ani na strihu. Hlavná je farba a tá musí kričať až z opačného konca ulice. Ja som vlani začala pomerne konzervatívnou červenou a postupne zbieram odvahu na divokejšie odtiene. Zelená, alebo fialová by boli ideálne... po tom, čo som v Taliansku videla distingvovaných a serióznych pánov, nakupujúcich saká v pobočke Brioni, v žltých a ružových nohaviciach, myslím, že sa odhodlám aj napriek mojej záľube v čierno-tmavomodrých variáciách naškriabem v sebe odvahu na tú cyklamenovú ružovú. Do čerta aj s tlmenými farbami!

Automobily

2011-07-14T12:16:00.000+02:00

Fototapeta

2011-07-12T16:27:00.000+02:00

Začínam sa baliť a až sa dopracujem k nejakému stabilnému zoznamu, asi sa oň podelím. Ak pre nič iné, aspoň sama pre seba si ho tu zverejním pre potreby budúceho cestovania. Zatiaľ fototapeta...

Overal

2011-07-07T10:05:00.000+02:00

Asi sme v ten deň zrovna nemali kávu a mne sa ráno nechcelo ísť ju kúpiť. Možno som si omylom dala bezkofeínovú. Možno som nemala obed a pomaly sa blížil večer. Neviem, čo sa v ten deň stalo, ale kúpila som si overal.

Je to čosi ako veľká modrá košeľa, ibaže namiesto toho, aby to smerom dole skončilo ako šaty, na poslednú chvíľu sa to zvrtne na kraťase. A navyše je to ten typ overalu, čo nijako nelichotí ženskej postave. Farba je asi jediný esteticky pozdvihujúci faktor. Neverím, že som to kúpila. Možno som mala horúčku? Úpal? V každom prípade som sa rozhodla, že to risknem a oblečiem si to. Budem mať so sebou veľký kardigan a v prípade potreby sa môžem do neho schovať ako do župana.

Ale moment! Čo ja mám vlastne proti overalom? Veď teoreticky to nie je zlý nápad: je to ako mať minišaty bez rizika, že zo seba niekde nechtiac urobím objekt záujmu okoloidúceho ľudu a vyvolám verejné pobúrenie. Úprimne sa priznám, že väčšinou, keď mám na sebe krátke šaty, mám pod nimi kraťase. Normálne bombarďáky, alebo čosi také. Je to fajn, aspoň nemusím pri tom, ako sa zohnem zaviazať si šnúrky na topánke uvažovať nad tým ako to logisticky vyriešiť bez škandálov. A vôbec! Marilyn Monroe stojaca nad kanálom! Oblečte si najkratšie šaty v skrini a zdvihnite obe ruky nad hlavu.... Prekvapenie! Niečo také sa mne stať nemôže, mám to všetko premyslené.

Takže overal svojím dizajnom vyriešil túto moju obsesiu cudnosťou za mňa. Jednoznačne to je plus. Čo teda ďalej? Ešte stále neviem, kde ležia korene mojej overalovej averzie, ale i tak som do teraz priam nábožensky tento kus odevu obchádzala širokým oblúkom, akoby to bolo nejaké nespochybniteľné a samozrejmé pravidlo. Podobne ako to, že pod bielu košeľu čierne prádlo nepatrí, alebo, že nikdy, nikdy nenosím biele ponožky. Premýšľam.

Pár rokov do zadu som trávila zopár letných týždňov v Berlíne a závidela kamoške overal, presnejšie leteckú kombinézu, ktorú kúpila v military shope. Bola plátená, krásnej sýtej olivovej farby a mala asi tristo vreciek. Kamoška nikdy nemala so sebou kabelku, zároveň mala vždy všetko potrebné pri sebe a s rukou v jednom z tých vrecák a limetovým pivom v tej druhej vyzerala závideniahodne slodobná a zrelaxovaná. Až kým nezačala po tých tristo vreckách hľadať kľúče....

Pred nedávnom som na letisku bola vyzdvihnúť známu a priateľ ma upozornil na okoloidúcu ženu okolo tridsiatky, ktorá mala podľa neho na sebe pyžamo. Z "pyžama" sa rýchlo vykľul overal, koralovo ružovej farby s jemnou kvietkovanou potlačou. A sme doma!

Tak to zvažujem ďalej. Môj overal nevyzerá ako pyžamo, nemá priveľa vreciek, je príjemný na dotyk a nijako sa nepodobá na lyžiarsku kombinézu, ani dupačky. Testovacia jazda bola prekvapivo úspešná v tom zmysle, že som po piatich minútach zabudla, čo mám vlastne na sebe a ak chcete spoľahlivú metódu na meranie pohodlia, toto je tá pravá. Myslím, že som práve úspešne odbúrala vlastný predsudok. Tým pádom mi na zozname ohavností, ktoré na seba nikdy nenavlečiem zostalo o jednu položku menej. Zostáva už len asi ďaľších tritisíc- osemstodeväťdesiatdva... A možno je to tak vlastne dobre. Nie všetky pravidlá sú na to, aby sa porušovali.

Bez zverov, dekoltov a ukulele, prosím.

Inšpirácie

2011-07-06T12:02:00.000+02:00

Kde sú tie letné dni, keď človeku stačí navliecť cez hlavu šaty, obuť topánky a môže ísť? Anglické leto trvalo tento rok približne jeden víkend v apríli, takže začínam naozaj túžobne očakávať dovolenku v Taliansku. Ani sandále som si zatiaľ žiadne nekúpila a to už je júl! Mám už aj celkom dobrú predstavu o tom, čo si zbaliť a o svoje zdroje inšpirácie som sa práve podelila.

Päť kusov šiat na päť dní a nejaké tie nohavice do zálohy. Sukňa, tričko, košeľa, žiadne opätky a konečne overal. Milujem letné dovolenky!

Všade samé pásiky...

2011-07-05T11:33:00.000+02:00

U mňa tento rok zo všetkých vzorových variácií jednoznačne víťazia pásiky. Sú všade a na všetkom od šiat, cez tašky, topánky, až po tričká, sukne a svetre. Možno za to môže Prada, pretože migrénu-vyvolávajúcich pásikavých a prúžkovaných farebných kombinácií na všemožných odevoch sú zrazu všade hŕby. Ale zas až tak to ja nepreháňam. Obmedzujem sa hlavne na variácie jediného kúska- bretonu. A ak by som mala vlastniť iba jediné tričko... No dobre, ak by som mala vlastniť iba jediné tričko, tak si asi vyberiem sivé, alebo čierne, ale o to nejde. Pásikavé tričko, alebo ľahký pulóver je taká tá šatníková stálica, podobne ako biela košeľa a čierna rovná sukňa. A narozdiel od toho, čo sa hovorí, pásiky opticky nerozširujú, do konca v správnom prevedení aj zvýraznia štíhlosť drieku. A aj keby rozširovali, to že nevážim 45 kilo bude aj tak vidno a aj keby som tých 45 kíl vážila naozaj, žiadne pásiky ma dostatočne opticky nerozšíria, aby som vyzerala ako človek, ktorý nie je na pokraji smrti podvýživou. Proste pásikavé tričká, alias bretony sú super. A to vždy, každé leto a jar. V zime nie, vtedy ich nosia iba beatnici a mímovia...

Staré fotoaparáty

2011-07-04T20:31:00.000+02:00

Mama mi pred rokmi podarovala svoju starú ruskú zrkadlovku a ja som si až pred nedávnom uvedomila, že som s ňou vlastne aj začala fotiť, ale nejako ma pri tom vyrušil život a do teraz je niekde v Bratislave, v zásuvke aj s filmom. I keď práve nie som veľký fotograf a nikdy som nebola, myslím, že je na čase k niektorým veciam sa vrátiť...

Momentálna obsesia:

2011-07-02T17:33:00.000+02:00

Všetko J Crew a súvisiace. Ich farby, materiály, jednoduché strihy a praktické, kombinovateľné odevy sú splneným snom. Ich katalógy a lookbooky sú pre mňa nevyčerpateľným zdrojom módnej inšpirácie už niekoľký rôčik a s chuťou by som u nich míňala peniaze, ale žiaľ na Britské ostrovy, ani do Európy zásielky neposielajú, ani tu nemajú obchodné zastúpenie, takže jediné, čo človeku zostáva, je Ebay. Ach. Ale aspoň teda o vizuál nech sa podelím...

Nick Wooster

2011-07-01T10:22:00.000+02:00

Toto je, dámy a páni, Nick Wooster, módny riaditeľ pánskej sekcie Neiman Marcus a Bergdorf Goodman. Ak sledujete módne blogy, určite ho nevidíte po prvý krát. Jeho štýl je legendárny a niektorí sa nehanbia použiť ani slovo "kultový". Treba uznať, že tento chlap sa obliecť vie. Nosí to najlepšie z pánskej klasickej módy, väčšinou s dôrazom na americké tradičné prvky oblečenia, ale vždy so zaujímavou zápletkou. Woosterovi nielen odpustím košeľu s krátkym rukávom (Ani sa ma nepýtajte, je to zlo!), ešte sa mi to aj páči. Detto fúzy a brada. Alebo oblek s krátkymi nohavicami... Ak nemáte čo v piatok v práci googliť, odporúčam.

Košele

2011-06-30T19:39:00.000+02:00

Kedysi som mala košiel plnú skriňu. Ešte na základnej škole som po niektorej zo sesterníc zdedila modro-bielu pásikavú košeľu, takzvanú oxfordku, ktorú som nosila do rozpadnutia. Pamätám si, ako som ju zbožňovala, aká bola dokonalá, tkaná z bavlny, ľahká a zároveň pevná. Keď som začala pracovať, postupne som nahromadila a vynosila celé desiatky košiel. Občas aj pánske, občas aj s kravatou. Ešte stále na ne nedám dopustiť, aj keď žehlenie z duše neznášam...

Momentálna inšpirácia

2011-06-29T21:53:00.000+02:00

Kiežby sa dnešné slečny študentky troška viac snažili pri obliekaní a opustili kombináciu džínsy, plus tričko. Aj sukňa môže byť pohodlná a praktická, ako som nedávno zistila aj ja sama. Myslím, že momentálne mám v šatníku presne dva kusy sukní. Jednu zadováženú vyslovene kvôli pracovným pohovorom- klasickú čiernu a po kolená, druhú tulipánového strihu, nepopísateľnej hnedo-ružovej farby. Ale začínam sa kamošiť už aj s týmto kusom odevu. Najbližšia kúpa bude asi letná sukňa, už som si aj vyhliadla pásikavý modrý model ...

Anjelica Huston, mladá a skvele oblečená...

Romy Schneider, leto, more, Taliansko... O pár dní sa začnem baliť aj ja, čaká ma extrémne nízko nákladová (to je jediné, čo si momentálne môžem dovoliť) dovolenka v Toskánsku. Nákupný zoznam obsahuje presne dve položky: sandále a XXL balenie krému s ochranným faktorom aspoň 50.

It's A Man's World

2011-06-26T14:36:00.001+02:00

Fran Lebowitz

2011-06-17T15:44:00.000+02:00

Ak viete, kto je Carrie Bradshaw, ale nepoznáte Fran Lebowitz, mali by ste sa červenať. Fran je spisovateľkou, intelektuálkou, novinárkou, rečníčkou, aktivistkou za práva fajčiarov, spoločenskou komentátorkou, sartorialistkou a vôbec žijúcou legendou. Žije v New Yorku, bola priateľkou Andy Warhola, kamoší sa s Toni Morrison a nedávno o nej natočil dokument Martin Scorcese. Príležitostne píše pre Vanity Fair, obleky jej šije Saville Row a nie som prvá, ani posledná, kto si myslí, že si jednoznačne zaslúži titul módnej a štýlovej ikony.

Papuče

2011-06-07T19:22:00.000+02:00

Veru, takúto úchylku mám.

Poďme von.

2011-06-03T16:05:00.000+02:00

Nina Simone

2011-06-01T00:26:00.000+02:00

Françoise Sagan

2011-05-30T10:09:00.000+02:00

Francoise Sagan sa narodila v roku 1935 a cez prázdniny z nudy napísala román Bonjour Tristesse, ktorý z nej urobil milionárku, ešte než mala 20 rokov. Jej otec, namiesto rozdávania rád do života o šetrení a dohovárania zhodnotil, že je ešte príliš mladá na toľko peňazí a najmúdrejšie, čo s nimi môže urobiť, je prehýriť ich. Túto radu si vzala k srdcu a veľmi svedomito sa ňou riadila.

Lásku k automobilom zdedila po matke a za život ich stihla zničiť hneď niekoľko, väčšinou pri haváriách, z ktorých vyviazla len tak-tak. Bola stálicou parížskeho nočného života, milovala hazard a podarilo sa jej prehrať milióny. Holdovala nerestiam všetkého druhu od milencov a mileniek, rýchlych áut, cez monacké kasína a ruletu, po alkohol a drogy.

Údajne pašovala Sartrovi cigarety a alkohol v časoch, keď už bol za zenitom v literárnom aj zdravotnom zmysle a bol vydaný na pospas starostlivej opatere Simonne de Beauvoire.

Zomrela v roku 2004 a jej biografia sa číta aspoň tak dobre ako desiatky jej románov.

Na krásu našich koní a rýchlosť našich žien

2011-05-27T10:16:00.002+02:00

Šperky zo Sahe? Nie, ďakujem.

2011-05-26T13:18:00.000+02:00

Slovenský ručne vyrábaný dizajn je môjmu srdcu milá kauza, idea aj činnosť, ale prevedenia, ktoré sú v ponuke na Sashe.sk, v otázke práve toho dizajnu zlyhávajú na plnej čiare. Ja viem, na filozofickej fakulte sa to len tak hemží dievčinami, ktoré ochotne vymenia zlatú retiazku od babky, obdržanú pri príležitosti prvého svätého prijímania, aj neskoršiu striebornú retiazku k šestnástinám od najlepšej kamarátky za extravagantnejšie kúsky, v domnení, že toto je zlatá baňa a ničoho originálnejšieho, ani krajšieho doma niet. Ale ja mám problém práve s tou domnelou originalitou.

Nechápte ma zle. Som úplne za, aby ľudia vlastnoručne niečo vyrábali a predávali, som za, aby niečo vymýšľali a navrhovali. Ale som zásadne proti, aby sme do krabice s rozbitými hračkami a flitrami vyliali tubu epoxidu a čokoľvek, čo zostane zlepené považovali za umenie, alebo to nazvali šperkom, hodným toho názvu. A to je ešte ten lepší prípad. Častejšie sa na Sashe vyskytujú výtvory ako z nástenky v nejakej nudnej školskej družine, ktoré sú zostavené z materiálov zakúpených v jednom z tých dvoch špecializovaných obchodov, ktoré dodávajú lacné a neinvenčné čínske bižu, ibaže s tým rozdielom, že si to zákazníčka ráči poskladať sama. 99 zo 100 náhrdelníkov, ktoré sa tu predávajú je, akoby ich jedna mater mala. Kde sa berie v ľuďoch tá drzosť toto nazývať dizajnom, keď to všetko je na nerozoznanie od tovaru ľubovoľného etno shopu, alebo drogériového pultíku s bižutériou? Nebite ma, ale neznášam šperky zo Sashe.sk. A žiaľ väčšina ostatného tovaru je na tom rovnako zle.

Sám nápad online obchodu pre kreatívnych mladých výrobcov je super. Ale žiaľ, tovar v ponuje je tak chudokrvný, čo sa týka inšpirácie, že po 300 pozretých obrázkoch som hľadanie vzdala. Žijeme v čase internetu, keď nielen inšpirácia, ale aj materiály a pomôcky sú v dosahu niekoľkých kliknutí. Je preto neospravedniteľné, aké úbohé šmejdy sa ľudia snažia na Sashe predávať. Keby aspoň chceli ~~kradnúť nápady~~ inovovať už existujúce dobré nápady a dizajn, bola by som tíško a tasila kreditku. Takto mi nezostáva nič iné, ako zasa byť tá mrcha, čo ako prvá nahlas a otvorene povie, že cisár je aj v tomto prípade nahý.

Kiežby to bolo aspoň takto "zlé"

PS: Odporúčam stránky Regretsy.com a Craftastrophe.net a zároveň varujem, že mám veľmi blízko k tomu, aby som založila slovakizovanú verziu.

Drahá Giovanna Battaglia,

2011-05-25T11:01:00.000+02:00

toto teda nie. Bod za to sako a šál, ale tie šaty vyzerajú, akoby sa na nich presne v tejto sekunde rozviazalo zaväzovanie a práve padli na zem. A jediné, čo zahaľuje vaše dámske prednosti je samolepiaca podprsenka. (Plus bod za to, že je čierna a matná. Mínus za asociáciu s Janet Jackson.) Výsledný efekt je čistý eurotrash a to sme od vás nečakali.
Pokial ide o účes, nie som fanúšikom. A keď už sme pri tom, pán Vladimir Roitfeld, vraví sa, že imitácia je najúprimnejšia forma komplimentu, ale nosiť rovnaký zostrih ako vlastná mama je naozaj viac ako risqué.

S pozdravom, atď. atď.

28G

2011-05-16T11:48:00.000+02:00

Sama so sebou hrám takú hru. Zbieram najkurióznejšie veľkosti podprseniek, ktoré mi sedia ako uliate. Najnovší úlovok je 28G. V preklade na európske veľkosti to je 60G. Čiže obvod hrudníka 60cm, veľkosť košíkov G, G ako gigantické. Ništ gigantické na tom ale nie je... a ani na mojom hrudníku. Keby som v týchto telesných partiách nebola taká útla (môj nedovyvinutý hrudník je v podstate až groteskne útly a tak je jasné, prečo športy tak neznášam, keď sa mi poriadne pľúca so srdcom doň nevojdú....), tak košík 60G je rovnaký ako košík na 80C (pokojne si to overte), čo nie sú zrovna veľké prednosti. Ale nájsť takúto veľkosť v bežnom obchode je Sodoma a Gomora a ani sa radšej nenamáhajte. A čo mi teda zostáva, keď nechcem kompromitovať svoje držanie tela a mentálnu pohodu nesprávnymi veľkosťami? No predsa nakupovať online s vysokohorskými príplatkami. A riskovať, že to na koniec možno aj tak sedieť nebude, pretože každý výrobca má úplne inú predstavu o tom, koľko je 60cm a ako vyzerajú košíky od A až po K.

Stalo sa vám niekedy, že spodné prádlo, ktoré si oblečiete bolo drahšie ako všetko ostatné, čo máte na sebe dokopy? Je to takmer štátny sviatok, keď objavím nejakým zázračným nedopatrením v Marks& Spencer svoju veľkosť. Inak zostávajú už len tie internety, kde jedna podprsenka stojí bárs aj 50 libier, alebo minimálne dvojnásobok toho, čo chcú v M&S. A to som ešte rada, že žijem tu, lebo na Slovensko by mi to možno ani neposlali. A veru boli časy, že som si nechávala spodné prádlo u krajčírky zužovať.

Inak sa strašne bavím na tetách predavačkách, ktoré sa tu priam vrhajú na zákazníčky s colštokom a vyhrážajú sa, že vás zmerajú, pretože údajne väčšina žien nosí nesprávne veľkosti. Už som to tu spomínala, aj som písala o svojej malej konšpiračnej teórii, prečo to tak je. Každopádne som sa naučila tieto tetky využívať vo svoj prospech. Keď im teraz zašveholím, že hľadám niečo vo veľkosti 28G a oni na mňa vytiahnu meter, zaostria na prsia a utrúsia, že to nie je možné, snažím sa to otočiť na stávku. "Chcete sa staviť? Ak mám pravdu, dostanem zľavu?" Ja viem, je to pre našinca trocha držgrošský prístup, ale treba sa nad to povzniesť. Ak by som všetky prachy, čo som už investovala do spodného prádla bola radšej investovala do akcií... no, radšej sa o tom ani nejdem zamýšľať.

Zaujímalo by ma, koľko potrebuje bežná žena podprseniek... Ja mám občas pocit, že ich nikdy nie je dosť. Život mi komplikujú rôzne strihy a nové farby a nech robím, čo chcem, stále u mňa dominuje čierna. Najhoršie však je, že nikde, naozaj nikde neviem zohnať jednoduché a neprezdobené modely, ktoré inak majú v takmer každom obchode, ale už ani zďaleka nie v takmer každej veľkosti. A čo sa deje s materiálmi? Všetko je elastické a naťahuje sa ako guma v trenírkach. Na akého ďasa mi treba, aby sa niečo, čo má byť pevné, dalo roztiahnuť na dvojnásobok pôvodného rozmeru? Ak je tu nejaké podnikavé dievča, tu je nápad na ďalšie rozjímanie. Ak sa nájde dáka entrepreneur-ka, nech sa ozve, bude to prvá ozajstná reklama, ktorú tu na blogu zdarma a s radosťou zverejním.

Veci, ktoré mi zaručene zlepšia náladu...

2011-05-14T12:27:00.000+02:00

Včera som sa poflakovala po Asose a čo nevidím! Tie isté šaty, ktoré som si kúpila pred pár týždňami (ibaže tie moje majú oveľa krajšiu zelenú farbu, ha!). A čo je ešte lepšie, zakúpené s 85% zľavou v jednom zastrčenom a dobre utajenom outlete. V 100% stave.

Nie, že by boli nejaké extra výnimočné, sú skôr veľmi jednoduché a nenáročné. Presne preto mi akosi uchádza, čo na nich môže stáť 229 libier. Aj £114 je ešte stále dosť. Možno keby tie šaty skúšali od začiatku predať za realistickejšiu sumu, neboli by vo výpredaji, ani v outletoch. Ak chcete vidieť ďalšie značky, ktoré si potrebujú vstúpiť do svedomia a zamyslieť sa nad svojimi obchodnými stratégiami, navštívte ľubovoľný dizajnérsky outlet. Ich vešiaky sú plné zlých nápadov (i keď nie nutne zlých dizajnov) a neúspešných pokusov o predaj. Škodoradosť je niekedy najkrajšia radosť...

Je to komplikované

2011-04-21T12:02:00.000+02:00

Prestala som čítať Vogue v momente, keď uverejnili veľký článok o - pardon my French - hovne. A tento krát to bolo doslovne o fekáliách a o tom, ako sa naučiť správne ovládať svoje vylučovanie, o tom, ako blahodárne účinky má detoxifikácia a klystír a podobné číre nezmysly. Pravidelné odberačky vedia, ako to je už dávno. Od vtedy chodím okolo pultu s časopismi s úplnou ľahostajnosťou a pohŕdaním a jediné, čo beriem do rúk je The Economist. Protestne som si do nového telefónu nenainštalovala už ani len aplikáciu Style.com. Mám ťa, drahý módny priemysel, na háku.

Zbavila som sa väčšiny topánok s opätkami, ešte síce nejaké zostali, ale aj tie už väčšinou len čakajú na adopciu. Za posledné mesiace som sa vrátila k noseniu nohavíc a jeansov, zrušila všetky kabelky, ktoré neunesú aspoň jednu extra knižnú dávku nadváhy a z RSS som vymazala všetky módne a štýlové blogy. Odmietla som ďalšie tri ponuky spolupracovať s rôznymi módnymi časopismi a webmi (spolupracovať, rozumej zadarmo pre nich pravidelne písať) a jediná ponuka, ktorú som sa rozhodla prijať, sa ukázala byť typicky slovensky potemkinovská. Okrem toho asi všetky dobré asistentky odišli na materskú, alebo emigrovali, pretože toľko neprofesionality, koľko sú schopné niektoré mladé ženy vyprodukovať v rámci jednej pracovnej komunikácie by inak stačilo na potopenie medzinárodnej korporácie. Nevadí, niet, čo ľutovať.

Plynú z toho všetkého rôzne ponaučenia, ktoré sa mi nechce veľmi vymenovávať. Každopádne máme teraz s módou tichú domácnosť a v duchu si kreslím množiny a podmnožiny vecí, ktoré ma ešte dokážu nadchnúť a zaujať a ktoré si chcem z tohoto vzťahu nechať. Ale už teraz žijeme oddelene. Myslím, že toto bude rýchly rozvod.

Black Swan

2011-01-24T10:41:00.000+01:00

Sex v meste 3: Kríza identity

2011-01-20T11:24:00.273+01:00

Sex v meste je kultúrnou paradigmou ženskej existencie v západných spoločnostiach tejto planéty. Či sa mi to páči, alebo nie, je to tak. Pozerala to každá, naprieč generáciami, triedami, subkultúrami, bez ohľadu na predchádzajúce očakávania a názory, od vašej matikárky zo základnej školy, jej žiačok, až po generálne riaditeľky strategických podnikov a univerzitné profesorky, profesionálne feministky nevynímajúc. Vaša oddaná blogerka sa tiež s chuťou pár krát pobavila na niektorých epizódkach. Nič zlé by na tom nebolo, keby na tom naozaj nič zlé nebolo. Ale možno je. Zmenilo to celú aspoň jednu generáciu žien. A neviem, či k lepšiemu.

Koľko máte doma párov topánok?

Otázka je to záľudná, ja viem. A tu je ešte jedna: koľko topánok prestriedate za týždeň? Ak nosíte stále 2 páry, ale v skrini máte v krabiciach vzorne poskladaných 60+ párov, s fotografiami topánok a popiskami na škatuliach, máte problém. Tým problémom je, že ste sa nechali nachytať. Máte topánky na každú príležitosť. Ale žiadne príležitosti. Váš život sa odohráva ďalej vo svete Sexu v meste, kde sa každý večer niečo deje, niečo zaujímavé, niečo, kvôli čomu sa oplatí obliecť, nahodiť sa a obuť si 10cm ihličky. Ale svet predsa je zaujímavý a každý večer sa niekde niečo zomelie. Lenže nikdy nie vo VAŠOM živote! Aspoň nič, kvôli čomu by ste sa prezuli a prezliekli, čiže vám to nevadí. A zohnali ste ďalšie modré lodičky.

Takže na čo sú tie topánky?

A nie, toto nie je jeden z tých článkov, kde sa ideme lacne a rýchlo morálne a intelektuálne vyvršovať na hlúpych obetiach konzumu. Nič také. Nakupovanie totiž nie je hobby, je to psychologická potreba, cez ktorú niektoré ženy v dnešných časoch vyjadrujú svoju identitu. Koľko handier máš, toľko krát si človekom. Takto nikam nemusíte ísť, nikdy si tie topánky nemusíte obuť. Ste žena, ktorá tie topánky vlastní, vystihujú vás. Ste to celá vy. Definujú vás. Dokonale. O to viac, že sú to iba topánky a vlastne nič nehovoria.

Som presvedčená o tom, že Sex & the City môže za to, že (aj bezduchý) konzum sa stal legitímnou aktivitou a šoping ako hobby je salonfähig. Lekcia je jasná: nemusíte nič vedieť, nič zaujímavé si myslieť, hovoriť, alebo ničím zaujímavým sa zaoberať. Nemusíte nikým byť. Stačí, že tak vyzeráte, alebo vlastníte identifikačné prvky (rozumej značky). Stačí, že si obujete magické topánky od Manola Blahnika, navlečiete kostým (super-) hrdinky a ste to, čo len chcete. Ak toto nie je o ženskom narcizme a narcistickom predstieraní identity, tak asi nič.

Počkať, toto má byť blog o móde, nie?

A Sex & the City predsa bolo o móde? A o ženskom priateľstve?! Ktoré je silnejšie, než vzťahy s chlapmi- ktoré sú tak nestále a premenlivé... Jediné, na čo sa žena v živote môže spoľahnúť sú dizajnérske topánky a kabelky, z ktorých nikdy nevyrastie, aj keby pribrala tonu... a najlepšie kamarátky. Nie rodina, nie partner, nie sestra, alebo čo. Priateľky!

Ale nie hocijaké. Sú to skvelé ženy, pretože vás naozaj nepoznajú a ani nemajú potrebu. Stačí, že vám veria, keď predstierate, kto ste a snažíte sa svetu ukazovať tvár, ktorú chcete. Rozoznajú identifikačný kód v logu na kabelke. Na oplátku ani vy nikdy nespochybníte ich falošnú identitu. Toto ale nie je priateľstvo. Je to pakt narcistických osobností. Nemajú v ňom miesto rodičia, súrodenci, priatelia z detstva a bývalí spolužiaci a spolužiačky. Nemajú, pretože vám neveria. Videli vaše metamorfózy a oblafnúť ich je ťažké. Prípadne - a toto je pravdepodobnejšie- nespĺňajú predstavu o tom, kým chcete byť. Žena ako ja by predsa určite nemala najlepšiu kamarátku, ktorá má deti a manžela a nosí na verejnosti vyťahané tepláky ... Žena ako ja, by predsa nemala tak nízky a nezaujímavý pôvod. V živote "hrdiniek" niet miesta pre veci, ktoré nemajú pod kontrolou, ich imidž nielen nepotrebuje rodinu, rodina a minulosť imidžu zavadzajú.

Kde v tom všetkom je sex?

Často sa opakuje, že je to aj vďaka tomuto seriálu, že sa sex odtabuizováva. Ale to sa aj vďaka ľahko dostupnej pornografii a internetu. No ak si myslíte, že z toho je niekto múdrejší a naučil sa niečo o ľudskej sexualite, alebo intimite, máte problém.

Taktiež som už čítala a počula, že je to óda na nezávislosť a slobodu. Otázkou je nezávislosť a slobodu od ČOHO? Ak odpoveďou je slovo muž, alebo chlap - lebo čo iné?!- máte ďalší problém. Tým problémom je, že ste uverili propagande a nevidíte stromy pre les. (Spojler: Les neexistuje.) Hlavnými postavami seriálu sú 4 ženy, ktoré sú finančne nezávislé a priam smiešne nerealisticky doobliekané, ak viete, koľko ich garderóba v skutočnom živote stojí, ale s realitou si teraz vôbec ruky špiniť nechceme. Čo robia tieto 4 ženy počas všetkých sérií seriálu a dvoch celovečerných filmov? Zaoberajú sa mužmi, snažia sa ich (predovšetkým) pasívne prilákať, ba čo je viac, snažia sa ich prilákať tak, že na vonok sa stanú presne tými ženami, ktoré podľa nich muži ich predstáv chcú. Katastrofa nie je v tom, že sme to pozerali a bavilo nás to. Katastrofa je, ak sme to začali aplikovať ako návod na použitie v realite.

Sex v meste - ako to vidím ja, je metaforou a estrádou ženského narcizmu. A ak si myslíte, že sa mýlim, alebo ak máte pocit, že preháňam a predsa pop kultúru nemôžem obviniť z ovplyvňovania psychiky o osobností reálnych ľudí, môžem odporúčať iba jedno: choďťe spočítať svoje topánky. A odpovedzte, kde ste po prvý krát počuli meno Manolo Blahnik. Ste viac Charlotte, alebo Miranda?

Oblečenie je fajn, kým oblieka reálnych ľudí a kým sa nestáva ich náhradou. Ak odvádzate svoju identitu od toho, čo si obliekate (ste skôr typ YSL, alebo Chanel?), alebo nakupujete, čo pozeráte, aké blogy čítate, kam chodíte jesť, nakupovať, (je to jedno, dôraz sa tu kladie na identitu vystavovanú na vonok, imidž, bez ohľadu na reálne ja, ktoré je na tom rovano ako ten spomínaný les: neexistuje) - ste buď adolescent pod 25 rokov (v tom prípade je to ešte normálne), alebo máte problém.

A autorka tohoto blogu má krízu identity.

Piatková fototapeta

2011-01-14T11:23:00.000+01:00

Nový fotoaparát spôsobil môj zvýšený záujem o fotografiu a tak nech to tu nezakape a nech aj oči dostanú občas dáky zaujímavejší vizuál než editoriály z Vogue & co., fototapety budú asi od teraz bývať častejšie. Bez systému, bez témy, bez slov. Sedem kusov.

Daria Morgendorffer

2011-01-13T10:26:00.000+01:00

Žiadne dve slová nie sú tak často významovo znásilňované ako „módna ikona“. A keďže ich význam zázračne pojme všetko, aj logické protirečenia a zjavy vzvolávajúce žalúdočné piruety, rozhodla som sa pridať k tomuto šialenstvu vlastný projekt, zameraný na totálnu negáciu, obsahové riedenie a pastiš onoho okrídleného spojenia. Ak môže byť módnou ikonou každý a všetko, tak prečo nie ľubovoľná, bezprizorná osoba, ktorá sa mihne na ulici, bezdomovkyňa (za tento cynizmus ďakujte Sartorialistovi, nie mne), alebo béčková herečka. Alebo rovno aj fiktívne postavy z literatúry, hudby, alebo svetovej kinematografie. Pre mňa za mňa aj postavy z animovaného seriálu! Tak! A že netáram do vetra, tak tu je hneď a za čerstva jedna moja:

Daria Morgendorffer zo seriálu Daria. Mala na sebe vždy to isté, takže jej štýl je ľahko imitovateľný. Neimitovateľný je iba intelekt a vtip, ktorý sa márne pokúšam napodobniť pri výnimočných alkoholicky lubrikovaných konverzáciách. Moje repliky však nepíšu mladí a talentovaní scénaristi z MTV (ktorí tam už prirodzene dávno nepracujú a mladšie ročníky môžu trpko ľutovať), takže to žiaľ nikdy nie je ono. Daria je proste môj idol a nikdy to inak nebude. Jediné v čom sa jej vyrovnám, ba dokonca ju ľavou zadnou prekonám je výška dioptrií. A OK, mám pestrejší šatník. Ale aj tak je to módna ikona a basta!

Maratón malomeštiactva, alias Ples v opere

2011-01-10T16:08:00.002+01:00

Toto bude na dnes už tretí post, ale nemôžem inak. Ak toto teraz nenapíšem, tak mi asi praskne v mozgu cievka a to sa mi až tak riskovať nechce. Ples v opere sa konal tento víkend a ja som si ho nechala ujsť úplne celý, bez tušenia, že to bola akcia mesiaca, ak nie rovno celej planéty alebo solárneho systému.

Slovenské plesy sú fantastické z jedného dôvodu- vo výpredaji zakúpený šat, nie najhoršej kvality, ale veľmi minimálnych proporcií človeka dokáže katapultovať medzi najlepšie oblečené osoby večera. Nikde inde, než na Bratislavský ples v opere by som neriskovala obliecť si za 5 minút a 38 sekúnd zošpendlenú tógu z kusu hodvábu, ktorý mi daroval kamarát a ísť bez nalíčenia s výnimkou červeného rúžu a pudrovania podľa potreby! (Stačí jedno slovo: Halston!) A šla by som s absolútnou istotou, že budem oblečená lepšie ako väčšina. Úplne vážne! Môžeme sa staviť. Ak mi na budúci rok pošlete pozvánku, pokojne si to oblečiem. Fungovalo to pre Scarlett O’Hara a nejedny šaty sa tvárili, že ich strih bol tiež výplodom špendlenia na poslednú chvíľu- bez ladu, či skladu. Pointa však je, že ak už má mať človek na sebe závesy, tak to musia byť naozaj pekné a kvalitné fírhangy a nie čosi, čo dekorovalo okná v hoteli Družba v roku pána 1964.

Tiež mám potrebu zasa komentovať dámske dekolty, pretože sa im nejako nedalo uniknúť a kam sa len človek pozrel, všade samé kozy. Na čo je to dobré? Čo je na tom sexi, keď majú všetky ženy v miestnosti rokokové výstrihy a predháňajú sa v tom, ktorá ho viac vytlačí do hora? Chcete na slovenských plesoch vyniknúť? Skúste šaty, ktorých hlavnou funkciou nie je smerovať všetku pozornosť na hrudník. Nedajbože skúste čosi, čo dekolt ani nemá. Ani sa nebudem zaoberať tým, aká je to galiba, keď sa k mega výstrihu pripojí rázporok na sukni...

Ostatné prešľapy sú stále sa opakujúcou celonárodnou fraškou. Prehnané opálenie, priveľa trblietok, lesklé a lacné materiály, perleťové púdre a vulgárny mejkap, zbytočne gýčové doplnky, preplácané zladenie všetkého so všetkým, nezáživné strihy šiat a zbytočne nabubralé účesy. Darmo sa to konalo v Opere, darmo sa to nazýva ples, ak hviezdou večera bola Sandra (!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!).

Chcete vedieť o čom sú slovenské plesy? O tomto:

Vogue Italia, január 2011

2011-01-10T10:50:00.000+01:00

Keira Knightley nafotená Ellen von Unwerth. Pekne je tu vizuálne zhrnutá moja jarná garderóba na 2011. A gumáky sú úžasné!

Pozdrav z blogového záhrobia

2011-01-10T10:40:00.001+01:00

To je miesto, kam chodia blogy zomierať. Môj je vlastne už seniorským blogom spomedzi tých módne orientovaných slovenských a keď sa poobzriem po tvorbe mladších kolegov a kolegýň, asi som už naozaj stará, ale možnosť nechať si vrtať do kolena prestáva byť až tak neprijateľnou v porovnaní s núteným čítaním niektorých článkov (slovo "článok" používam veľmi voľne pre označenie literárneho tvaru typu blábol). A keďže som teda stará, tak je na čase sa začať správať svojmu veku primerane a prijať veci ako sú. Napríklad musím priznať, že aj ja sa mýlim. V jednej diskusii tu na blogu som kedysi vyslovila, že nie som a ani nechcem byť arbitrom kvality módnych blogov, a že ich je tak málo, že sa nízka kvalita musí prepáčiť. Rada by som svoje stanovisko pozmenila.

Módne blogy v slovenčine sú od minulého roka tak hojné, že už ani nemá zmysel snažiť sa ich všetky poznať. Takmer nič nové sa na nich pre mňa nepíše, teda s výnimkou informácií o tom, čo si ktosi chce obliecť na stužkovú a aké si kúpila nové handry za posledné vreckové a bez týchto sond do životov slovnských teenagerov naozaj žiť dokážem. Móda je infantilnou zábavkou a nič s tým neurobím. Mrzí ma však totálna absencia čo najmenšej snahy o zlepšenie. Je toľko možných uhlov pohľadu z ktorých sa dá handrami, trendami a štýlom zaoberať, že je až trápne ako je všetko nezáživne rovnaké. Ale kiežby sa toto týkalo iba mladších blogov...

Ako blogová seniorka s povesťou večne nespokojnej a ufrfľanej ženskej persóny si teda dovoľujem kritiku do vlastných kruhov. Milí spolublogeri a spolublogerky, priznajte si konečne, že väčšinu času nemáte šajn o čom to píšete a nechajte to radšej tak. (Samozrejme nečakám, že takto neadresné výzvy si niekto vezme k srdcu, ale tak za pokus to stojí.) Ak máte pocit, že je niečo, čo stojí za čítanie, poprosím link. Obrázky ma netrápia, tých mám dosť vlastných. Chcem kvalitné čítanie! Alebo viete čo? Ja si to radšej napíšem sama.

Možno nie tak často, ako kedysi, ale napíšem. Srdečne pozdravujem a PF 2011!

PS: Ospravedlniť sa chcem však vopred za svoju rapídne upadajúcu gramatiku, pretože aj keď mám na ňu ako expatriotka (áno, ešte stále som v UK) právo, sama pred sebou sa cítim občas trápne keď sa prichytím pri závažnej gramatickej hrúbke. Prosím opravte ma- pokiaľ možno diskrétne- vždy keď sa mi podarí nejakú tú gramatiku sprzniť. Vopred ďakujem.

Kašlať na módu...

2010-12-13T14:46:00.000+01:00

Na Svätého Mikuláša....

2010-12-06T14:11:00.000+01:00

Hádajte kto...

2010-11-18T09:01:00.000+01:00

Zopár tajomstiev Victoria's Secret

2010-11-15T16:11:00.001+01:00

Použiť v jednej vete výrazy “Victoria’s Secret” a “módna prehliadka“ je ako nazvať ľubovoľnú diesneyovku o zvieratkách dokumentárnym filmom. (Som si vedomá, paradoxu v tejto vete.) Ich prádlo je predražené, kvalitou o nič lepšie ako čokoľvek z Walmartu (údajne majú rovnakých výrobcov, avšak pri niekoľkonásobne vyšších spotrebných cenách) a navyše sa do ženských podprseniek vyznajú asi ako McDonalds v príprave kulinárskych špecialít.

Napriek tomu sa minimálne raz za rok nielen slovenské médiá idú potrhať kvôli ich údajnej prehliadke novej kolekcie, ktorú by ste však hľadali dlho pod gýčovým nánosom mejkapu, nasprejovaného opálenia, peria a trblietok. A pokiaľ ide o reálne nakupovanie, bežné slovenské Tesco má väčší výber veľkostí ako ich webstránka. Ak chcete luxusnú bielizeň, toto nie je správna adresa. Ak chcete oslintávať obrázky vychudnutých modeliek v hnedo-oranžových odtieňoch, akoby ich jedna Barbie mala, prajem príjemnú zábavu!

To, že sa pri tom všetkom zároveň tvária, že ich modelky sú stelesnením zdravia mi obracia žalúdok všetkými možnými nesprávnymi smermi. V časoch keď ešte aj Karl Lagerfeld nechá na móle v šatách Chanel cupitať modelku pre nadmerné veľkosti, je až urážajúce aký chabý výber prezentuje Victoria’s Secret. A to isté platí aj o pôvode modeliek. Všetky sú blond, alebo z Brazílie. Žiadna Alek Wek sa na ich móle zatiaľ neprešla a nikdy na prehliadke nemali ani jednu jedinú ryšavú ženu. Tehotná Miranda Kerr, nech je akokoľvek príťažlivá a vyžaruje sexualitu na všetky strany, bola poslaná na materskú dovolenku. Victoria’s Secret nezamestnáva zbúchané modelky. Ani žiadne ženy so skutočnými krivkami. Jediné „krivky“ ktoré od nich môžete čakať, budú kostice, ktoré začnú vyliezať z ich prádla pri prvom praní.

Ale majú skvelý marketing a PR! Dôkazom nech je fakt, že všetci čitatelia vedia, o čom píšem a málokto z nás bol naozaj v ich obchode nakupovať. Napriek tomu, sa názov značky v našich hlavách úspešne spojil s istými očakávaniami a predstavou určitého typu produktov. A za to im gratulujem. Počuli ste už, že zhruba 80% žien nosí podprsenku nesprávnej veľkosti? A aj za to im gratulujem. Aj keď, ak mám byť férová, nie je to len ich zásluha.

Ak by som mala ventilovať všetku nahromadenú frustráciu, ktorá sa u mňa spája so spodným prádlom, musela by som si na to založiť špeciálny blog. Obchody ako Victoria’s Secret na nej majú dosť veľký podiel, pretože sa im podarilo presvedčiť ľudí (na nejaký čas aj mňa), že existuje čosi ako „normálna“ veľkosť. Do dnes si pamätám výraz istej pani, ktorá mi v butiku Triumph na otázku, či majú moju veľkosť, zaryte a s výsmechom v hlase tvrdila, že taká veľkosť ani neexistuje. (Pre tú pani mám veľké prekvapenie!) Častejšie sa potom stávalo, že mi ponúkli možnosť objednať si z katalógu svoju veľkosť, ale modely v ponuke boli vždy čierne, biele a príšerne odpudivé. Čosi ako keby ste si išli kúpiť saténovo-krajkový živôtik a ponúknu vám ortopedický korzet. Nie je teda úplne nepredstaviteľné, ako sa tých 80% prihodilo. Ak nie je iné, človek si vyberá z toho, čo je v ponuke. A môj skromný súkromný odhad je, že väčšina žien jednoducho nemá veľkosti ABC 75 až 95, lenže ak v ochodoch nič iné nedostať (Helou, Victoria's Secret!) a na požiadavku inej veľkosti sa odpovedá posmeškami a aroganciou...

Do čerta aj s Viktorkinými tajomstvami! Chcete vedieť ozajstné tajomstvo ich modeliek? Dva mesiace trvajúca hladovka, dve hodiny cvičenia denne a to najdôležitejšie- správna výplň:

Mrs. Jacobs

2010-11-15T09:33:00.000+01:00

Nafotil Patrick Demarchelier pre magazín Industrie. Potrebuje toto ešte nejaké slová??

Myslela som si, že nie.

Nočný život

2010-11-12T22:24:00.000+01:00

Tom Palumbo bol americkým fotografom talianskeho pôvodu. Fotil najmä pre Vogue a Harper's Bazaar a archív jeho fotografií je takmer nekonečný. Pre dnešný piatkový večer sa však obzvlášť hodia tieto, zo série, ktorú nafotil po nociach v Parížskych kaviarňach v Les Halles, v roku 1962.

Oznam

2010-11-10T17:37:00.000+01:00

Iba som chcela dať verejnosti na známosť, že ponúkam služby štylistky, osobného shoppera a imidžovej poradkyne pro bono. Ja sa pre Slovensko ochotne obetujem.

Michelle Obama

2010-11-10T12:43:00.000+01:00

Trend: Fair Isle vzory

2010-11-08T11:58:00.001+01:00

Neprejde zimy, alebo jesene, aby sa neroztrhlo v obchodoch vrece so svetrami a iným pleteným, či štrikovaným tovarom s týmto vzorom. Pokiaľ mi je známe, v slovenčine preň nemáme patričného výrazu, takže preto tá mierne kostrbatá konštrukcia v názve postu.

Fair Isle je ostrov v Škótku, konkrétne jeden zo Shetlandských ostrovov, kde sa tradične vyrába ovčia vlna a teda pletené vzory sú tu ako doma. Tento konkrétny typ sa vyznačuje farebnosťou a malými geometrickými obrazcami v rôznych kombináciách a variáciách. Pôvodne sa Fair Isle vzťahovalo na typ pletenia, dnes sa však takto označujú aj samotné vzory, aplikované na čomkoľvek, v ľubovoľnom materiálovom prevedení. Populárnymi sa stali v 20. rokoch minulého storočia, vďaka komu inému ako vojvodovi z Windsoru, Eduardovi VIII., ktorý sa často na verejnosti objavoval vo vestách so vzormi tohoto typu. (Skúste mi niekto poradiť ako sa to dá po slovensky nazvať, alebo ako sa to volá, než si na tom vykĺbim jazyk. Ďakujem.) Z osvetovo- vzdelávacieho okienka by toto mohlo aj stačiť. Teraz troška inšpirácie z aktuálnych kolekcií...

D&G by u mňa vyhrali touto kolekciou večnú slávu, nebyť tých kožušinových snehúl. Ale nič to nemení na tom, že sa im podarilo pár husárskych kúskov s použitím vzorov tlačených na transparetných šifónových blúzkach aj s ich pleteným vlneným prevedením, ktoré ale prepojili s hyper-feminínnymi strihmi šiat a svetrov.

Jean Paul Gaultier stojí za zmienku kvôli dobrému nápadu, ako Fair Isle vzory kombinovať, konkrétne v monochromatickom čierno- bielom prevedení s ďalším tradične anglickým vzorom, takzvaným hounds tooth. (Po slovensky sa občas nazýva aj "kohútia stopa".) Zaujímavý je aj druhý model, tým ako vzory využíva na farené obohatenie obyčajnej sivej mikiny a ako extra dovetok sa vzory ocitli aj na ponožkách, ale tentokrát v inom farebnom prevedení.

Marc Jacobs dáva lekciu v miešaní rôznych potlačí, ale zachováva pritom minimálnu farebnú škálu. Prvý model je z kolekcie Resort na rok 2011, takže si dovoľujem predpovedať, že toto je trend, ktorý ešte tak skoro nezmizne.V obchodoch sa dajú vzory Fair Isle nájsť na všetkom od kardiganov, cez pančuchy a ponožky až po šaty a rukavice, alebo aj topánky, takže miešať bude určite čo s čím, len treba nájsť odvahu.

Poznámka: Bolo mi povedané, že sa týmto vzorom hovorí aj nórske, alebo škótske. Mohla by z tohoto byť celkom slušná debata o histórii a pôvode pletacích vzorov.

Pozri sa mi do dekoltu a ja ti poviem, čo si...

2010-11-05T01:01:00.003+01:00

Toto mi už nejaký čas leží na srdci a dnešné čítanie denníka Sme ma uistilo v tom, že je na čase porozprávať sa. O prsiach.

Článok, ktorý mi je inšpiráciou aj iritujúcou prílohou k večernej šálke čaju, si kladie otázku prečo si ženy kupujú podprsenku. Už teraz je jasné, že ho písal chlap. Taktiež je jasné, že to nebol extra vnímavý, alebo osvietený chlap, pretože najdôležitejšou funkciou ženských pŕs je podľa neho - ako inak - kojenie a hneď v nasledujúcom odseku sa rozhodol invokovať Godwinov zákon a do článku o prsiach sa mu podarilo zatiahnuť Adolfa Hitlera. Ale nebojte sa, samozrejme prsia nie sú iba na kojenie, ale aj na to, "aby sa s nimi hrali oteckovia."

Vážení. Toto je zlý žurnalizmus ešte aj na víkendovú prílohu ženskej rubriky, nad ktorou sa šúpu zemiaky! Autor si mýli sexizmus so sexualitou (a kiežby som teraz preháňala!) a v článku nevynecháva jediné klišé spájané v dnešnom svete s prsiami. Spoločenské tabu, sex, biológia, bla, bla, zív. Ale ok. Nech len nekritizujem, tak tu je niečo hodnotné o prsiach.

Tiež ste už počuli, alebo čítali o tom, že podprsenky s kosticami, alebo dezodoranty spôsobujú rakovinu prsníkov? Alebo, že z piva rastú prsia? Alebo, že čumieť na ženské prsia prospieva mužskému zdraviu? Ja určite áno a do dnes sa niektoré z týchto mýtov pravidelne objavujú nielen v ženských časopisoch, takže aby sme si to ujasnili raz a navždy, čo tak povedať si o čom to celé je...

1. Kostice v podprsenkách a vôbec podprsenky rakovinu nespôsobujú. Tento mýtus podľa všetkého začal kdesi v knihe dvoch lekárskych antropológov v roku 1995, ktorí tvrdili, že kostice vytvárajú tlak na lymfatické uzliny a tým sa údajne v prsiach hromadia toxíny. Do dnes však niet publikovanej epidemiologickej štúdie, ktorá by súvislosť medzi rakovinou prsníka a kosticami v podprsenkách čo len naznačovala, tobôž potvrdila. Alebo štúdie, ktorá by potvrdzovala vplyv údajného tlaku na lymfatický systém na výskyt rakoviny.

2. Z piva nerastú prsia. Z piva rastú tak hlúpe reči. Ale keď ho niekto pije naozaj dosť, je možné, že vďaka zvýšenému príjmu kalórií priberie. V tele sa mu začnú ukladať nadmerné zásoby energie v podobe telesného tuku. Keďže prsia sa skladajú do veľkej miery z tukového tkaniva, ak priberie dostatočne, skôr, či neskôr priberie aj na obvode hrudníka. Chyták je v tom, že to platí aj o mužoch, čoho dôkazov nájdeme ľubovoľný počet v každom lokálnom pivnom výčape.

3. Antiperspiranty nespôsobujú rakovinu prsníkov a ten, kto môže za rozširovanie tohoto zlomyseľného fabrikátu by si zaslúžil pocítiť následky. Jedna jediná štúdia spomína objav výskytu parabenov v malej vzorke rakovinových nádorov a sú to práve parabeny, ktoré sa používajú v niektorých antiperspirantoch ako konzervačný prípravok. Ale ani táto konkrétna štúdia výskyt rakoviny s používaním antiperspirantov nedáva do súvislosti.

4. Pozeranie na ženské prsia je prospešné pre mužské zdravie. Ale iba kým si to nevšimne dotyčná žena, alebo jej polovička. V tom prípade to môže mať extrémne nezdravé následky pre mužský chrup. Toto je klasická novinárska kačica, ktorá sa čas od času objavuje v rôznych periodikách a občas ako svoj zdroj informácií udáva prestížny New England Journal of Medicine. Nemusím zdôrazňovať, že mylne, pretože spomínaný žurnál (ani žiadna iná odborná publikácia) nikdy takúto štúdiu nezverejnil. Ak sa vám niekto bude čosi takéto snažiť nakecať, viete, že je to len zle maskovaný pokus ospravedlniť sexizmus a pokojne ho vyveďte z omylu.

Mýtov o prsiach je toľko, že by sa ich vyvracaniu mohla venovať celá kniha a nestačila by, takže je možné, že sa k tejto téme ešte niekedy vrátim. Nevyhol sa im ani pôvodný text, kde autor odkazuje na knihu Ishtar Rising a opakuje napríklad nezmyselné tvrdenie, že ak bábätká nie sú kojené, vedie to k celoživotným traumám. Podotýkam, že knihu napísal filozof, nie lekárka, či psychologička, ani ktokoľvek, kto má prsia, alebo sa vyzná. Taktiež si dovoľujem silno nesúhlasiť s tvrdením, že "ženy by si vždy mali dávať viac pozor na mužov, ktorí im namiesto do výstrihu pozerajú niekam za chrbát". Ženy by si mali dávať pozor najmä na nepodložené žvásty a súkromné názory publikované v polo-serióznej tlači, za ktoré by sa každý inteligentnejší muž červenal. Alebo by sa mal.

Na záver by som rada zodpovedala dôležitú otázku, ktorou sa zjavne istá časť ľudstva zaoberá. Ak chcete vedieť, prečo ženy nosia podprsenku, skúste sa nejakej opýtať. A že už tu o tom píšem, tak ja ju nosím preto, lebo mám prsia. Záhada vyriešená! A nie, keď nakupujem, nemyslím na to, ako v nej budem vyzerať, ani pre mňa nie je najdôležitejšie ako na mňa budú reagovať mužské oči, až nič iné na sebe mať nebudem. Najdôležitejšie pri nákupe podprsenky je pohodlie pri nosení. A iba dobre vybratá veľkosť, tvar, strih a materiál garantujú pohodlie. Kapiš?

(PS: Ak niekoho zaujíma pôvodný článok v Sme, obráťte sa prosím na Google, toto odmietam linkovať.)

O krízach, dievčenských trenkách a nečakaných zjaveniach

2010-11-04T10:04:00.000+01:00

Slečna S. má v tomto roku viac smoly ako obvykle a tak sa namiesto parádenia, víkendového flákania po kultúrnych udalostiach v Londýne a vôbec glamorózneho života vo veľkomeste, zahadzuje v diere, kde sa otáčajú aj vrany. Sľubujem, že sa už nikdy nebudem sťažovať na nedostatok spoločenského života v Bratislave.

V osobnom živote sa tento rok sánkujem strmým spádom a kariérne som sa vrátila späť asi o 5 stupienkov rebríka. Jasné, že to posledné, na čo mám chuť je listovať Vogue a vymýšľať nové outfity, pretože si ich jednoducho nemám kam obliecť. Ešte stále mi v skrini visí róba (vlastne technicky mi nevisí, pretože leží v krabici, tak ako sa na spoločenské šaty v hodnote menšieho auta patrí) s etiketou Valentino (nie, nie som úplne vadná a kúpila som ich, lebo boli zlacnené, inak by som si istotne kúpila to auto) a ja márne čakám na ples, alebo čosi podobné, kam toto bude patričná spoločenská garderóba. Iróniou je, že všetko sa zdanlivo deje tam, kde zrovna nie som.

V lete som si týždeň po tom, čo som sa vrátila do UK našla mail z istého magazínu, v ktorom mi nadšene oznamovali, že chcú o mne napísať a nafotiť ma. Na letenky však asi nemali rozpočet. Kamarát mi škodoradostne preposiela program filharmónie a galérií v okruhu piatich štátov a ďalší známy ma informuje o programoch divadiel a baletných predstaveniach v Bratislave a Viedni, na ktoré ma chcel vziať. Slovami klasika: "Šľak ma ide trafiť!" Nie, že by Londýn bol úplne nedostupný, ale vzhľadom na geografickú blízkosť mojej lokality je až bizarne problematické sa tam dostať. Nehovoriac o tom, že akýkoľvek pokus o spoločenský život väčšinou stroskotá práve na nedostatku spoločnosti. Alebo aj času. Jediný dôvod prečo ma ešte nenašli hompáľať sa obesenú na podväzkoch je... Ani neviem. Asi tá moja tvrdohlavosť.

Musím sa priznať, že som sa vzhľadom na prácu a študentský život kostolnej myši v poslednom čase módne úplne down-grejdnutá na tričká a jeansy. Nie, že by mi šatníkové zásoby nerástli, ale koľko koktejlových šiat človek potrebuje, keď prakticky žije na samotě u lesa? Normálne na ne ani nemá prečo myslieť a fakt, že ich vlastní (a vyzerá v nich seriózne skvele) je len ďalším frustrujúcim faktorom.

Pred dvoma dňami som však konečne absolvovala terapiu. Moja jediná priateľka na tomto ostrove, ktorá je na tom podobne (mizerne) a po 30tke sa snaží rozbehnúť kariéru herečky ma vzala von. V kaviarni zbudovanej v štýle art deco do mňa tri krát naliala Kir Royale a vyslovila čarovné slovo shopping. Nie, že by to bol môj spôsob ako riešiť problémy, ale na druhej strane môj spôsob asi nefunguje, keďže ich stále mám dosť. Do dnes si stojím za výrokom, že jediný dôvod prečo budem mať ozajstné potešenie z nových topánok bude, ak v nich niekoho nakopem do zadku. Ale toto mal pôvodne byť nákup zameraný ňu. Čiže klasický recept- ak sa chcete odreagovať od vlastných problémov, zamerajte sa na problémy niekoho iného.

Nakupovať sa mali francúzske nohavičky: hodvábne, krajkové, burleskné a bordelózne -ehm- bombarďáky. A aj sa nakúpili, hneď na druhý deň v jej obedovej pauze. Ibaže pre mňa.

Foto je čisto ilustračné, ale velevýstižne zobrazuje stupeň dekadentnosti, o ktorom sa tu snažím písať. Toto. Je. Luxus. Váľať sa doma na gauči v "trenkách" s pohárom doma ukuchteného Martini (gin, nie vodka) v kryštáľovom pohári a kuť pikle. (Ak by som bola superhrdina z komixu, chcem aby toto bol môj špeciálny kostým, moje superschopnosti by boli strieľať z prstov olivy a špáradlá.) A že som tých piklov hneď vynašla niekoľko! Napísala som si checklist a o jednu pedikúru a prudko inšpiratívnu esej D. F. Wallacea neskôr som už mala seriózny plán, ako na to.

Ale dôležité je, že takéto zjavenie prišlo až po tom, čo som sa zasa začala cítiť dobre vo svojej koži. (Mohla by som to zvaliť aj na to Martini, ale chceme sa tu baviť o handrách.) Možno je všetko na figu, ale snaha vyzerať vždy lepšie, než sa človek cíti, nesie zaručené ovocie. A ja som potrebovala presne toto, aby som sa konečne prebrala z letargie, prestala sa ľutovať a začala sa zaoberať tým, ako si preorganizovať život tak, aby som mala vôbec čo žiť.

Takže! Luxusné prádlo, plus drink, rovná sa plán. A v mojom prípade sa ten plán dá zhrnúť jedným slovom. Návrat. Bratislava potrebuje všetky módne posily, ktoré len môže dostať a ja už som unavená z toho, ako si nahováram, že v živote raz budem robiť niečo seriózne a pritom by som to mohla robiť už teraz, keby som to brala trocha vážnejšie. Život je príliš krátky na to, aby som si mohla dovoliť večne čakať na nejakú príležitosť, na vhodný moment, na šťastnú náhodu, alebo priaznivú ekonomickú situáciu. Nemám čas. Musím si ich začať vytvárať sama. A v tom mi nepomôže ani predražený titul bakalára z neprestížnej školy, ani výhľad z okna na anglický vidiek. Jediné, čo potrebujem, je tá tvrdohlavosť a vysoké opätky, čo ma v potope udržia nad vodou.

...a teplo sa obleč!

2010-11-03T12:51:00.000+01:00

Dnešnou tapetou budú inšpiratívne outfity z rôznych európskych miest. Dala by som sem aj seba, ale až tak fotogenická zas nie som.

Lanvin pre H&M

2010-11-02T09:26:00.001+01:00

Poďme to prebrať. Ja chcem asi tie okuliare. A červený plastový giga náhrdelník. Ostatné podľa zloženia materiálu a podľa výsledkov v skúšobnej kabínke... Šaty by mali väčšinou stáť okolo 100 libier, okuliare 14,99, náhrdelník 24.99. O topánkach zatiaľ neviem. Celá kolekcia by mala byť v obchodoch od 23. novembra, takže koho to zaujíma, nech má oči na stopkách.

All Hallows Eve

2010-10-29T12:48:00.000+02:00

Anketa

2010-10-27T11:18:00.000+02:00

áno - nie ?

Marilyn Monroe

2010-10-24T15:03:00.000+02:00

Keď sa Stephena Hawkinga v jednom rozhovore opýtali, s kým by sa chcel stretnúť, keby si mohol vybrať ľubovoľnú historickú osobnosť, živú, alebo zosnulú, nevybral si Isaca Newtona, ale Marilyn.

Šagrén

2010-10-21T10:59:00.001+02:00

Tweed

2010-10-19T20:59:00.000+02:00

Jeseň

2010-10-11T10:26:00.000+02:00

James Dean

2010-10-07T10:21:00.000+02:00

Lola, toto je pre Teba.

La Cloche part 2

2010-10-05T10:50:00.000+02:00

Jedným slovom

2010-10-01T13:16:00.001+02:00

Miuccia Prada musí mať skvelý zmysel pre humor. Len škoda, že mu asi tak celkom nerozumiem. Nedostatok originality, banálnosť a prvoplánovosť sa jej vyčítať rozhodne nedajú, ale akosi to vždy dotiahne do takých extrémov, že si prestávam byť istá jej zámerom.
Zjavne je problém vo mne, keď sú to zrovna vždy tie - pre mňa - najbizarnejšie kolekcie, ktorým sa dostáva chvály a nadšených recenzií. Inak tomu nie je ani teraz v prípade jej kolekcie pret á porter na jar 2011.

Zasa! Mám problém predstaviť si väčšinu modelov v reálnom živote.Niektoré prvky sa určite dajú nosiť, kombinovať a nepochybne môžu vypadať skvele. Ale celkový dojem je krikľavý chaos. A potom ma ešte v očiach pália doplnky, ktoré ani v najlepšom neviem odobriť. Som síce možno konzerva, ale nie až tak, aby som nedokázala oceniť príležitostné výstrelky. Možno to je práve problém- tých výstrelkov je tu toľko, že sa navzájom vizuálne prehlušujú.

Pásikavé sombréra spustené na chrbát mi evokujú terče- také tie, do ktorých sa hádžu šípky. Ak sa k nim pridajú pásikavé šaty v rôznych kontrastných farbách, výsledok je priam groteskný a evokuje bratov Daltonovcov z animovaného seriálu Lucky Luke.

A aby to nebolo tak jednoznačné, ešte to je celé doplnené zváračskými okuliarami, pásikavými platformami na topánkach a kožušinou. Z kabeliek tiež nie som obzvlášť nadšená, do konca ani z tých, ktoré neboli pásikavé.

Celý tento kuriózny mišung farieb a potlačí z 80tych rokov, platformových topánok a účesov á la Josephine Baker ma iba uisťuje v tom, že to, čo Miuccia Prada väčšinou navrhuje pre módny dom Prada vôbec nie je pre mňa. A nech to príde módnym redaktorom a redaktorkám sveta akokoľvek inšpirované, ja sa len sotva dokážem premôcť na toľko, aby som to celé neodbila jedným slovom. A to slovo by bolo "škaredé".

La Cloche

2010-09-30T01:59:00.000+02:00

Dekadencia

2010-09-29T10:22:00.000+02:00

V podaní Celine. Zamatové sandále s výstielkou z králičej kožušiny. Ak o tomto vedia v organizácii PETA, pravdepodobne už kvôli tomu vyrábajú transparenty a vymýšľajú spôsob, ako módnemu domu Celine podpáliť sídlo. Medzi tým má niekde v Paríži Karl Lagerfeld migrénu a zatiaľ, čo mu dvaja fešní junáci masírujú spánky, kladie si otázku, prečože to jemu nenapadlo skôr....

Dráma

2010-09-24T11:10:00.001+02:00

Dnes len tak lenivo, bez slov. S Nataliou Vodianovou, Ewanon McGregorom a Petrom Lindberghom v júlovom Vogue US.

Vogue Čína, júl 2010

2010-09-22T11:57:00.000+02:00

Pekný editoriál, pomerne dobre vystihujúci prechod na teplejšie jesenné obliekanie a hrubšie materiály. Tvíd, vlna, kašmír, pulóvre, pančuchy, ponožky... Neviem prečo, ale evokuje mi to všetko knižnice a moje blížiace sa školské povinnosti.

Mimochodom. Georgia musí byť dosť otrávená z toho, ako všetky články a editoriály, v ktorých vystupuje, nesú meno, alebo slovnú hračku s názvom nejakej klasickej a dobre známej piesne od Rolling Stones. Napríklad tu. Ale vôbec mi nesedí titulok Like a Rolling Stone, mne tie fotky oveľa viac pripomínajú staršie skladby zo 60tych rokov ako Time is on my Side, Not Fade Away alebo 19th Nervous Breakdown.

Ale teraz ignorujme prosím Georgiu May Jagger a sústreďme sa na chvíľu na to, čo je na týchto fotkách naozaj podstatné. Knihy! Iba žartujem.*

*Ak ma poznáte troška lepšie, viete, že o knihách a jedle nikdy nežartujem.

An Education

2010-09-20T09:58:00.001+02:00

Film natočený v roku 2009, režírovala Lone Scherfig, v hlavných úlohách Carey Mulligan a Peter Sarsgaard. Dej sa odohráva v Londýne 60tych rokov a točí sa okolo dospievajúcej Jenny, ktorá sa pripravuje ísť študovať na Oxford. Odporúčam pozrieť, už len kvôli - ako inak - estetickému prevedeniu.

Karl, mysli na mňa až budeš písať závet....

2010-09-18T13:06:00.001+02:00

Der Kaiser vo svojej privátnej knižnici.

Formálne šortky

2010-09-15T13:28:00.001+02:00

"Formálne šortky" sú nielen termín zavádzajúci, ale aj prudko protirečivý. Čosi ako vlhké sucho. Oxymoron. Napriek tomu pokusy o integráciu kraťasov, bermúd, šortiek a hot-pants do pracovného a formálneho odevu vídať častejšie, než je žiadúce, alebo prijateľné, takže by som to tu rada uviedla na správnu mieru. Raz a navždy.

Nemám nič proti krátkym nohaviciam, ale sú miesta a situácie, kam sa jednoznačne absolútne nehodia. A to nehovorím ja, ale etiketa a pracovný dress-code nejednej spoločnosti, firmy a zamestnávateľa. Korporátny svet si síce občas vytvára vlastné pravidlá obliekania, ale v tomto mi môžete veriť.

A aby bolo jasné, toto platí pre obe pohlavia: krátke nohavice sa vyvinuli ako čisto neformálny odev, na voľný čas, šport a zábavu, takže nemajú v práci čo hľadať, ak nie ste golfová trénerka, alebo tenisový rozhodca! A ešte aj vtedy podliehajú pravidlám o ich správnej dĺžke.

Ale aby som to skrátila: Ak sa niekam vyžaduje formálne, alebo semi- formálne oblečenie, zabudnite na kraťase. V prípade ženského obliekania to znamená, že čokoľvek, kratšie ako do pol lýtka je neakceptovateľné. A ešte aj vtedy musí byť jasné, že máte na sebe seriózne nohavice. V prípade mužského obliekania neexistuje žiadne pravidlo o tom, aké krátke sáry nohavíc sú ešte v poriadku. Jednoducho treba mať dlhé nohavice a basta!

A teraz chyták: formálne, alebo nie?

Absolútne nie!

Jediný deň, kedy sú šortky v práci v poriadku, sú "neformálne" piatky- ale aj to, iba ak sú oficiálne povolené vedením. A aj tak musia byť nohavice aspoň po kolená a nemali by sa kombinovať s opätkami, výstrihmi a tričkami.

Za takých okolností by toto boli možno prípustné varianty, ale aj tak by som s nimi mala svoje problémy. Model v strede (kolekcia resort 2011) akútne potrebuje spodné prádlo a ostatné dva (ready to wear jeseň 2010) nedávajú zmysel, pretože od pása hore sú jesenné, ale od pása dole letné. A ak už si pod kraťase musíte obliecť pančuchy, je jasné, že si treba dať dlhé nohavice.

A toto nech je každému varovaním a odstrašujúcim príkladom!

Podľa čoho zistíte, že ste v Prahe...

2010-09-14T14:11:00.001+02:00

The Bass is back... Meh. Nová séria Gossip Girl je vonku a ja som ešte nerozchodila svoje rozčarovanie z epizódy 20 (už to nikdy nebude to, čo bývalo), ale už ma rozčúlili zasa. Niekto, nejaký bezmenný scenárista, alebo režisér, alebo ktokoľvek, mal fantasticky hlúpy nápad, ako divákom v dvoch záberoch jednoznačne vysvetliť, že sa dej odohráva v meste tisícich veží. A nie, tento krát museli byť za každú cenu kreatívni a nestačilo im ukázať panoramatický záber Karlovho mosta, alebo orloj. Takže podľa čoho zistíte, že ste v Prahe???

Jednoducho! Ak sa preberiete z bezvedomia a okolo postele sú strategicky rozložené nasledujúce delikatesy: Pivo Krušovice, Alpa, piškóty a Morca-della.

Ak Paríž je symbolizovaný makarónkami Ladurée a vždy im nejako dokážu urobiť v seriáli reklamu, tak k Prahe sa tvorcovia zachovali veľmi nepekne. Vážne, prečo nie hneď párky s chrenom a konzerva Májky?! A potom ešte Alpa, prezentovaná ako liek na strelné zranenie- to už úplne prestrelili! Vyzerá to, že od teraz budem mať v utorky o hodinu viac voľného času....

Proti sartoriálnemu monochromatizmu

2010-09-13T09:53:00.000+02:00

Je mi cťou, potešením a štátnym sviatkom, že Vám môžem predstaviť svojho prvého hosťujúceho blogera. Je ním Dalibor Roháč, ktorý kedysi písal sem o ekonomike, politike a podobných serióznych veciach. Ale dnes píše o módnych frivolnostiach v mužskom obliekaní na TrendBender. Toto je garantovane najepickejší a najintelektuálnejší článok o kravatách, aký budete v živote čítať. Nech sa páči!

Niektoré autority tvrdia, že jednofarebné kravaty s metalickou textúrou začal systematicky presadzovať Regis Philbin, moderátor americkej verzie Milionára (Who wants to be a millionaire). Táto hypotéza však úplne neobstojí v svetle faktu, že jednofarebné kravaty boli dlhé desaťročia charakteristickým prvkom televíznych politických debát. Zo šatníka politikov a televíznych hlásateľov sa jednofarebná kravata rýchlo dostala medzi konzervatívne obliekaných mužov všetkých profesií. Akýkoľvek je ale ich pôvod, z nosenia nenápaditých jednofarebných kravát – v horšom prípade s metalickým leskom – sa stal zlozvyk, ktorý by mal byť z mužských šatníkov vypudený, pokiaľ teda nechceme, aby sa pánske obliekanie stalo na smrť nudným.

Vzostup jednofarebných kravát bol nepochybne katalyzovaný televíznym vysielaním. Dá sa domyslieť, že jednoduché farebné kontrasty a absencia potenciálne rušivých vzorov je niečím, čo je pre televíziu príťažlivé. V priebehu britskej predvolebnej kampane však muselo byť všetkým súdnym pozorovateľom jasné, že tento jav zašiel priďaleko:

Zle, zle, zle.

Problémom nie je zďaleka len absurdnosť situácie, kedy si dospelí muži do televíznych debát vyberajú kravaty farebne podčiarkujúce ich politickú afiliáciu. Závažnejšou vecou je redukcionizmus v obliekaní, ktorého je jednofarebná kravata jedným z atribútov (iným je ostentatívna absencia akýchkoľvek vreckoviek v náprsných vreckách). To, čo podľa nás robí pánske obliekanie zaujímavým, je snaha súčasne o koordináciu a vytváranie napätia medzi látkami s rozličnou textúrou, farebnosťou a vzormi. Rozumní ľudia síce nemôžu mať vysokú mienku o intelektuálnych kvalitách Princa z Walesu, nedá sa mu však uprieť, že je zrejme naprominentnejším a v praxi najsofistikovanejším mužom, presadzujúcim myšlienku, že pánska móda má byť o čomsi viac, než o prvoplánovej kombinácii bielych košiel, červených (alebo modrých) kravát a – nedajbože – čiernych oblekov.

Náš odpor teda nie je principiálne voči jednofarebným kravatám ako takým, ale voči kultúre monochromatického obliekania, ktorá sa šíri z televízie a z politických kruhov. V otázke kravát opustenie monochromatickej paradigmy pre nás znamená nielen nosenie kravát s pruhmi či insígniami prináležiacimi vojenským plukom, oxbridgským colleges či kravát s inými tkanými vzormi, ale predovšetkým kravát s drobnou potlačou na jemnom twille.

Kravaty s tlačenými vzormi epitomizujú všetko, čo je na pánskom odievaní subtílne, radostné a trochu excentrické – ba dokonca sú často nenápadným, ale o to silnejším potvrdením ľudskej individuality a zmyslu pre humor. Priekopníkom na tomto poli je samozrejme Hermès, ktorý ponúka subtílne, zvyčajne geometrické či rôzne neživé vzory tlačené vo vysokom rozlíšení na tenký hodvábny twill. V ich tohtoročnej kolekcii kravát s otvorene radostnými vzormi nie je priveľa, nájdu sa tam však kúsky, ktorých existencia sama osebe odôvodňuje optimistický postoj k životu a ľudskému bytiu vo vesmíre.

Ovce a oblaky, v rôznych pomeroch

Pozorným čitateľom akiste neunikol ubúdajúci počet oviec vo vrchnej časti kravaty, kde sú progresívne nahrádzané oblakmi.

Na podobnú strunu mimoriadne úspešne hrá aj Salvatore Ferragamo s medveďmi, mývalmi, slonmi či tučniakmi. Podľa nášho skromného názoru sú tlačené Ferragamo kravaty tým najvkusnejším tovarom, aký je na tomto trhu dostupný.

Zebry, korytnačky, slony, lienky, zebry, zajace, včely s kvetinkami a líšky.

A nakoniec, rovnakú hru – so silnou preppy príchuťou – hrá Vineyard Vines, i keď v ich prípade je niekedy možné mať isté pochybnosti, zvlášť keď príde na opticky väčšie a dištinktívne americké vzory. Napriek tomu je kravata s ich signature veľrybím vzorom dôležitou zložkou americkej dimenzie pánskeho šatníka.

Vineyard Vines veľryby

Iveta Radičová, vitajte v módnom panoptiku!

2010-09-11T12:01:00.001+02:00

Tí, čo tento blog čítajú pravidelne vedia, že sa o módne prešľapy s politickými dôsledkami veľmi zaujímam. (Tu, tu a napríklad aj tu.) Móda v politike svoje miesto určite má, pretože je podľa mňa prejavom kultúry a kultúrnosti, alebo aj ich nedostatku a občas možno aj nedostatku súdnosti.

Vezmime si napríklad takého bývalého premiéra. Tvrdil, že sa snaží robiť sociálnu politiku, ale na zápästí nosil obscénne drahé a nie zrovna extra vkusné Rolexy. Inými slovami chcel vystupovať ako Sv. Mikuláš, ale zároveň neskrýval to, že rád obdarováva aj sám seba. Možno to bol jeho spôsob ako si kompenzovať pocit menejcennosti voči kolegom z ostatných európskych krajín, s ktorými sa pracovne stretával. Možno mal pocit, že drahé hodinky ho katapultujú z duševných Topoľčian, do šíreho sveta. Nuž. Naša súčastná premiérka by mu asi rada dala lekciu o tom, ako sa obliekajú sociálne cítiaci ľudia.

Iveta Radičová sa priznala, že nosí veci z čínskych trhov (topánky aj šaty) a je na to aj hrdá. A cíti sa pravdepodobne lepšie, keď takto demonštratívne prejavuje, že je jednou z ľudu. Ja nie. Keby som chcela, aby politici neboli o nič lepší ako plebs, tak by mi toto vôbec nevadilo. Ale ja nechcem. Rovnako ako ma do žerava rozčuľule Matovič, sediaci v parlamente v tričku (detto Flašíková), alebo Sulík ignorujúci bežné pravidlá slušnosti, ktoré väčšinu z nás naučili rodičia a nemuseli sme kvôli nim absolvovať žiadny kurz bontónu, rovnako ma rozčúlila teraz Radičová. A nielen preto, lebo sa nevie obliekať.

Kontext je nasledovný: pred pár týždňami prebehol štrajk šičiek v Hencovciach, ktoré požadovali zvýšenie platov o 50 eur. Iveta Radičová na to povedala pre Čas.sk nasledovné: "Bola som pri štrajku šičiek. Vidím, čo pre ne znamená 50 eur. A ja sa mám touto tému zaoberať v kostýmčeku za 1000 eur? Veď to je choré."

Každý, kto má aspoň minimálne ~~poznatky z ekonómie~~ logické myslenie pochopí, že keď má niečo stáť 10 eur, nemôže náklad na výrobu, vrátane materiálu a práce, prekročiť túto sumu. Inak by sa to samozrejme neoplatilo vyrábať. Takže ak aj Radičovej šaty stáli 10 eur, znamená to, že niekto nedostal poriadne zaplatené za svoju prácu. Ale keďže to neboli šičky v Hencovciach, ale niekde ďaleko, v bližšie nešpecifikovanej ázijskej krajine, nikoho to trápiť nemusí. Všakáno.

Keby šičky v Hencovciach šili kostýmy za nie 1000, ale hneď aj 3000 eur (generický tvídový Chanel kostým, bez extra ozdôb) tak by podľa mňa mali úplne iné platy a nemuseli štrajkovať sedem dní, kvôli zvýšeniu platu o 50 eur. Keby si Iveta Radičová kúpila u nás ušitý kostým za 1000 eur, podporila by práve poctivú prácu ľudí, čo vyrábajú materiál, strihajú ho, navrhujú kostým a šijú. Ak ste niekedy skúšali šiť niečo v rukách, viete, že to je extrémne piplavá robota. Také skrátenie nohavíc pomocou šijacieho stroja o pár centimetrov je vyše hodinová robota- ak sa robí poctivo. Koľko hodín práce je potom potrebných na ušitie jedného kostýmu?

Nechcem teraz vyznieť ako niekto, kto obhajuje premrštené ceny za luxus. Nikto na svete ma nepresvedčí, že Birkin Bag od Hermés má reálnu hodnotu 8000 eur (a to je ten najzákladnejší model), alebo, že nejaký kostým Chanel, nech by ho sám Karl Lagerfeld na kolenách po tme zošíval, má reálnu hodnotu 20 000eur (a to ešte nie je ani haute couture!). Ale! Je rovnako nenormálne, aby kostým stál 30 eur v normálnej predajnej cene. Ak má Iveta Radičová pocit, že niekomu pomôže, ak bude nakupovať veci za ceny, z ktorých sa žiadna ľudská práca nedá reálne zaplatiť, tak mám pochybnosti o jej úsudku, nech sú jej úmysly akokoľvek dobré.

A keď sme si dali túto malú lekciu z financií, poďme si ešte povedať čosi o tom, ako by sa mali obliekať ženy v politike. Minišaty na špagetových ramienkach za 10 eur sú absolútne TABU! Keby mali správnu dĺžku a nikdy by si to sako na verejnosti nevyzliekla, bolo by to možno teoreticky OK. Holé nohy sú úplne tabu. Aj keď je vonku 30 a viac stupňov, nechcem vidieť v parlamente žiadneho chlapa v šortkách! A pre ženy, i keď nosia sukne, platí to isté. V autách aj kanceláriách majú klimatizáciu, takže nemajú absolútne dôvod vyhovárať sa na teplo.

(foto: TASR/AP)

Pre ilustráciu je toto foto úplne úžasné. Merkelová teda nie je žiadna módna ikona, ale je oblečená vhodne, nie je vyškerená ako orech, nemá na fasáde priveľa omietky a jej oblečenie nepotrebuje žehličku.
Kiežby sme sa na Slovensku prestali predháňať v tom, kto má viac na háku módu a prijali všetko to, čo ponúka.

Dámy a automobily

2010-09-10T11:55:00.001+02:00

Venované M.R.

Nikdy som si nemyslela, že sa zo mňa stane expert na túto tému, ale rodinné súvislosti (starý otec mal a strýko vlastní autoservis) ma k tomu nejako vždy zvádzali. Rovnako ako fakt, že obe moje staré mamy boli krajčírky, ovplyvnil môj záujem o odev a obliekanie. Sú teda aspoň dve veci, za ktorými sa na ulici s veľkou pravdepodobnosťou otočím...

Pri zbieraní týchto fotiek som sa naučila čosi o tom, ako sa kedysi ľudia na šoférovanie obliekali, pretože to kedysi bola ďalšia špeciálna príležitosť, podobne ako ísť do divadla. O tom, že od roku 1929 existujú preteky Rallye des Princesses, kde pretekajú iba ženy (dnes už na veteránoch), o tom, že Helle Nice (fotka hneď pod autoportrétom Tamary Lempicki) bola legendou, o tom, že preferovala autá Bugatti, o tom, že spisovateľky Gertrud Stein a Alice B. Toklas každý víkend chodili spolu automobilom na výlety do okolia Paríža atď. atp. A to som pôvodne len chcela nájsť kvalitné kožené rukavice. Perforované, pôvodne určené na šoférovanie...

Vogue Rusko, september 2010

2010-09-09T12:05:00.000+02:00

Ruská mutácia Vogue je všetko možné, len nie konzervatívna a nudná. Vrelo odporúčam niekedy bárs aj z nudy zakúpiť a listovať. Moja znalosť azbuky je v týchto dňoch veľmi chabá a napriek tomu sa mi to zatiaľ vždy oplatilo. Ostatne, kto kupuje módne magazíny kvôli článkom, asi niečo nepochopil, lebo Vogue nie je Playboy. I keď teda občas sa nejaká tá nahotina objaví. A občas to úplne skĺzne k prasačinkám.

Neviem kto robil septembrový editoriál (nechce sa mi zisťovať a potrebovala by som aj tak asi aspoň jedno doučovanie tej azbuky) o doplnkoch, ale zasluhuje metál. A to nemyslím ani trocha sarkasticky. To, čo prečítať zvládnem je nasledovné: Chanel, Cartier, Chaumet, Chopard... Okrídlené slovné spojenie "hádzať perly sviniam" začína nadobúdať nové a diamantové konotácie. A toto vymysleli v krajine, ktorá sa pýši najväčším počtom pionierov štýlu euro-trashy! Svine a diamanty, nech sa páči.

Marc Jacobs, ready to wear, jeseň 2010

2010-09-08T16:54:00.000+02:00

Aj Marc Jacobs sa občas trafí. Priznávam, nie som zrovna jeho najväčší fanúšik, ale teraz si u mňa neskutočne šplhol. Kolekcia mala premiéru tesne pred mojimi narodeninami a nasledovné kusy (total look) si poprosím zaslať na svoju adresu, ďakujem.

Pančuchová sezóna

2010-09-07T22:20:00.002+02:00

Jeseň je sezóna plná inšpirácie. V lete chce toho mať človek na sebe čo najmenej, nič so sebou nenosiť, nič nemať v ruke, ani na nohách. To podľa mňa nie sú zrovna dobré predpoklady pre sartoriálne prejavy a experimenty. Preto sa intenzívne teším z toho, že je september. Konečne. Moja kolekcia zimných kabátov sa zasa rozrástla a pre správny pocit dekadencie som minule zakúpila pančuchy Christian Dior. Apropos... Nedávno sa mi podarilo objaviť zopár vintage reklám na tento často fetišizovaný objekt a tak sa o ne rada podelím:

Vogue Japonsko, október 2010

2010-09-06T10:29:00.001+02:00

Niečo málo inšpirácie z ďalekého východu: Brazílske slečny Alessandra Ambrosio a Ana Beatriz Barros pózujú ako moderné verzie pin-ups pre októbrové číslo japonského Vogue. Nafotil Sølve Sundsbø, oblečenie vyberala a štylizovala Katie Grand.

Pozerať sa na to dá, obliecť by sa to dalo, topánky sú prudko nositeľné... Všetko by bolo v poriadku, až na umelé pazúre, z ktorých mám ešte stále koprivku, nech ich vidím kdekoľvek a ešte aj tu ma rušia.

Obdobie dažďov

2010-09-05T23:05:00.001+02:00

Neexistuje hádam iný tak podceňovaný a zanedbávaný doplnok ako dáždnik. A keďže začína byť práve jeho čas, začala som sa rozhliadať po novom parazole.
Čím to je, že sa ešte aj ľudia pomerne si potrpiaci na štýlovosť svojho zjavu, nehanbia skryť za všetky tie šeredné reklamné dáždniky v katastrofálnych farebných prevedeniach? Mňa by ste s niečím tak ohavným určite neprichytili. Tiež sa vždy divím tým gýčovým kreáciám s rôznymi divotvornými vzormi, ktoré sa predávajú ako "ženské" dáždniky...
Samozrejme najjednoduchšie je zaobstarať si parazol v nevtieravej čiernej farbe, ale to by som nebola ja, keby som zvolila tak nekreatívnu variantu. Taktiež si potrpím na funkčnosť, takže neprichádzajú do úvahy žiadne lacné špásy za pár drobných, ktoré neprežijú veternejšie počasie, alebo sa nedajú poskladať a schovať v nie príliš veľkej ženskej kabelke. Ak ste niekedy mali to šťastie nezmoknúť na golfovom ihrisku, vďaka golfovému dáždniku, viete, ako vyzerá kvalita. Teraz už len nájsť niečo, čo poteší aj moje estetické cítenie...

Úplne najkrajšie sú dizajnérske dáždniky Fornasetti, ktoré sa ale cenovo pohybujú až okolo 260 amerických dolárov:

Taktiež veľmi podarené parazoly (ale za menej šialené ceny) má jej veličenstvom Britskou kráľovnou schvaľovaný výrobca Fullton:

A keď už predsa čierny dáždnik, tak jedine takýto, so zápletkou:

Ale keď už naozaj nič lepšie nie je, vždy sa dá štýlovo zmoknúť, alebo sa nechať schovať pod plášť nejakého gentlemana....

The Talented Mr. Ripley

2010-09-02T18:14:00.001+02:00

Na záver leta sa trocha nostalgie vždy hodí. Ba väčšinou si ju koniec leta aj akosi pýta. Vlastne keď nad tým uvažujem, ani neviem, či sa tento film dá považovať za nostalgický, ale mne príde ako obrazy z trocha krajšej minulosti, zo sveta, ktorý dnes existuje už iba v spomienkach a fotografiách starých rodičov...
A okrem toho je to fantasticky dobre namiešaný koktejl vizuálne krásnych lokalít v Taliansku, mladých krásnych ľudí, skvelého príbehu a kvalitného jazzu. Môj typ filmu skrátka.

Natočil v roku 1999 režisér Anthony Minghella.

Summer is over!

2010-09-02T00:26:00.001+02:00

Foto: Raquel Zimmerman v septembrovom Vogue Espaňa, zachytená objektívom Mariana Vivanca. Federico Fellini by bol hrdý...

Rýpem

2010-08-03T11:15:00.001+02:00

Dnes len tak bez slov, ale kriticky. Pekné zhrnutie toho, čo mi v poslednom čase vadí:

Terry Richardson je prasa a Olivier Zahm môže ísť do čerta spolu s ním!

2010-07-26T00:31:00.003+02:00

Ja viem, nehodí sa takto rozprávať o jednom z najznámejších a najpopulárnejších fotografov našich dní, ale čo je veľa, to je moc a ja už mám naozaj po krk toho, ako jeho fotografie ešte stále všade uverejňujú v módnych a kadejakých iných časopisoch. Vysvetlím prečo.

Nebolo to dávno, čo sa ozvalo hneď niekoľko modeliek a bývalých modeliek, ktoré s Terry Richardsonom spolupracovali a obvinili ho zo sexuálneho obťažovania. A nebavíme sa tu o žiadnych neslušných návrhoch, aby bolo jasné, ale o vynucovaní sexuálnych služieb. Od čiastočne maloletých.

Ak ste niekedy videli Richardsonove fotografie, nemusím vysvetľovať, akého charakteru väčšinou sú a nemusím ani veľmi zdôrazňovať, alebo komentovať ako veľmi s módou súvisí kompletná frontálna nahota dievčat, ktore buď ešte nedosiahli plnoletosť, alebo pri najlepšom pôsobia, akoby u nich práve prepukla puberta. A už vôbec netreba rozoberať ako veľmi s módou súvisí Richardsonov penis, prípadne iné časti jeho tela, dotýkajúce sa modeliek na fotografiách, či mimo nich (pre silné žalúdky- tu je link ). Takže!

Keď sa pre mesiacmi začali objavovať prvé obvinenia z pochybného správania a obťažovania voči „strýkovi Terrymu“ ako si necháva hovoriť (čo je mimochodom už samo o sebe krajne nechutné, vzhľadom na to, akú asociáciu to hneď vyvoláva), čakala som, že sa začne inteligentná debata o tom, aké práva majú vlastne modelky v celom tomto biznise. Mnoho z nich naozaj nemá ani 18, mnoho z nich nevie anglicky a sú ďaleko od rodiny aj priateľov, pod patronátom agentúr, ktoré im ich suplovať nemôžu a ani nechcú. Čakala som, že Richardson dostane minimálne po prstoch (napríklad aj v legálnom zmysle) a bude pod pozorným dohľadom, aspoň kým sa celá kauza nevyrieši. Čakala som márne.

Namiesto toho sa ozvali ďalšie a ďalšie modelky, ktoré potvrdili, že Terry Richardson nielen vyzerá ako chlípne prasa (mimochodom „look“, ktorý si starostlivo pestuje), ale pravdepodobne by sa o neho mala začať zaujímať polícia. Okrem toho – a toto je naozaj vrchol- sa začali ozývať rôzni ľudia z branže a obhajovať jeho unikátne umenie a talent. Možno som len konzerva a prudérna puťka, ale čo je sakra umelecké na TOMTO? A aj keby, čo to sakra má s tým, čo sa deje mimo záberu kamery?! Ak modelka odmietne pokyny fotografa, môže ju to stáť kariéru. Ak fotografa obviní hneď niekoľko žien z obťažovania, nič sa nedeje?

Taký Olivier Zahm sa ozval medzi prvými a pricválal na obhajobu svojho kamaráta, ktorý je vraj veľmi „zlatý človek“ a veľmi mu tieto obvinenia ubližujú. No comment, ako veľmi by mu radi ublížili rodičia a príbuzní modeliek, keby sa potvrdil aspoň zlomok obvinení, ktoré momentálne ešte stále nikto nevyvrátil. To, čo sa vyvrátiť nedá je, že Richardson fotí pornografiu, tvári sa, že je to veľmi umelecká fotografia a my, čo nerozumieme estetike tínejdžerských análnych otvorov s kvetinkami sme proste zadubení a provinční konzervatívci. Však, Oli Zahm? To, čo sa vyvrátiť nedá, je to, že sa stále ozývajú ďalší ľudia, ktorých výpovede o „spolupráci“ s Terry Richardsonom sú podobne otrasné. A nečakám, že by sme od nich počuli naposledy.

Aby som to zhrnula: Mám problém s tým, že módny biznis sa stavia k celej kauze ľahostajne a namiesto toho, aby sa postavil na stranu obetí sa zastáva fotografa, ktorý má meno, peniaze aj vplyv a je voči nim v jasnej mocenskej pozícii. Mám problém s tým, že sa tu pod pláštikom umeleckej nahoty predávajú pofidérne fotky a mám ešte väčší problém s tým, že možno vznikali za okolností, ktoré niekomu ublížili, sú nedôstojné a niekto sa kvôli nim cíti (a možno reálne bol) zneužitý. Čo tam po estetike a umeleckom zážitku, keď za ne niekto musel zaplatiť takúto cenu? Pre mňa osobne je jasné, že o nich nestojím. A už vôbec nestojím o fotky Terryho Richardsona, nech sú akokoľvek v kurze, nech by na nich boli modelky akokoľvek usmiate, alebo oblečené. Ako konzument nestojím o značky, ani časopisy ktoré túto nespravodlivosť podporujú tým, že ho ďalej zamestnávajú. Ako bloger by som bola rada, keby o tom vedelo čo najviac ľudí a mohli sa rozhodnúť za seba, či im to vadí, alebo nie. Myslím, že to je dôležité.

Zábava s Claudiou Schiffer

2010-07-22T09:22:00.000+02:00

Nafotil pomerne známy súčastný umelec (sochár) Erwin Wurm (skalní fanúšikovia Red Hot Chilli Peppers vedia) pre nemecký Vogue, novembrové vydanie 2009. Síce je to trocha staršie, ale ešte stále vtipné...

Vrkoče, copy, pletence a zapletance

2010-07-21T10:47:00.000+02:00

Momentálne zažívajú ozajstný návrat účesy z čias keď nás česali ešte mamy. Žiadne pevne zapletené a uhladené vrkoče á la ukrajinská premiérka Julia Timošenko, ale mierne rozcuchané a rozstrapkané účesy, dopĺňajúce ležérne letné obliekanie. Je to niečo, čo zvládne asi takmer každý a vlasom očas a hlavne v teple určite urobí dobre účes, ktorý nevyžaduje tonu prípravkov na to, aby držal po kope.